Ahojte 🙂 Opäť sa hlásim z môjho Svadobného denníka nevesty Mišky. Minule som Vám prezradila čo to o našich posteľových zásnubách a dnes by som Vám rada prezradila, ako sa to celé vlastne začalo.

Pamätám si to, ako keby to bolo včera. Poznáte to, keď sa dohodnete partia 20 ľudí, že niekam idete a nakoniec ostanete dve? Bol to aj náš prípad s Maťou. Ja a moja spolužiačka sme sa však rozhodli, že nebudeme padavky a dáme ten festival aj samé. Veď čo, dobrá nálada nám nikdy nechýbala a ľudia tam predsa nejaký budú. Zoznámime sa, nájdeme si možno nových kamošov a hlavne, zabavíme sa. Aj keď len dve, no a čo.

Predsa len, mali sme jeden problém. Obrovský. Náš najväčší problém bol, ako my dve ženy z mesta, postavíme stan?

Našťastie, už cestou v autobuse sa nám prihovorili milí chalani, ktorí boli viac ako ochotní nám s ním pomôcť. Jupí, problém bol vďaka nim vyriešený! To sme ale ešte nevedeli, že stavaním nášho stanu si zavarili na poriadny problém oni. Totiž ich frajerky boli dosť rozladené, keď ich našli sedieť pred našim postaveným stanom, kým tie ich ešte ležali nedotknuté. A tak sa chlapci pobrali za priateľkami a my sme osameli. Nijako nám to však nebránilo zabávať sa a užívať si festival, ktorý práve začínal, plnými dúškami. Zaujímavý je však fakt, že za celé tri dni sme sa s nimi už nestretli. Doteraz sa na tom bavíme .

Toto mal byť náš dočasný domov na nasledujúce tri dni – dvojmiestny stan.

Lake fest Ružiná

Už sa začínal rozbiehať program, no pod pódiom bolo ľudoprázdno. Postávali sme tam len my dve a keď už mi to začínalo byť trápne a chcela som Mati povedať, že nech si zbehneme aspoň obzrieť stánky a „zabijeme“ tým trochu času, Maťa ma začala drgať. Aby ste chápali, neznášam, keď do mňa niekto štuchá alebo ma drgá…

Celkom podráždená som teda pozrela tým smerom, ktorým ukazovala a dosť hlasne sa na niečom zabávala.

Muž starší asi o 15 rokov od nás sa rozhodol, že rozbehne zábavu, z ničoho nič sa stal z neho „parketový“ lev. V ruke držal pivo a tak nám bolo jasné koľká bije a že kombinácia jantárový mok + slniečko „zašlapala“ viac než účinne. Nerobil však nič zlé, len sa zabával a nikoho tým neobťažoval, tak sme sa potajme na ňom s Maťou rehotali, keď sme zrazu začuli hlasnejší smiech…

Stačil mi jeden pohľad a podlomili sa mi kolená.

Láska na prvý pohľad

Baby, budem k vám úprimná – ja som z neho bola hotová. Stál tam, s bezstarostným postojom, najkrajším úsmevom na svete sa zabával na kamarátovi, ktorý sa to snažil sám pod pódiom roztočiť, a nad hlavou mu svietila imaginárna, najväčšia šípka na svete s nápisom TO JE ON! Keď som sa spamätala, uvedomila som si, že sa Maťa s niekým rozpráva. Otočím sa naspäť a ju vám, prosím pekne, balí TEN parketový lev .

Pozýval nás na pivo. Kým Maťa stihla odpovedať, tak som za ňu zahlásila, že samozrejme pozvanie prijímame. Baby! Keby mohla, tak ma asi v tom momente zabije . Na ten pohľad, čo vtedy na mňa hodila, asi nikdy nezabudnem .

Samozrejme, plán bol premyslený. Neviem Vám povedať, ako som vedela, že parketový lev (dozvedeli sme sa, že sa volá Pali) je kamarát s tými ostatnými a s tým „mojím“. Jednoducho som to z ich správania vycítila, že sú tam ako partia. A poviem Vám, našťastie som mala pravdu, pretože Maťa by mi to asi nikdy neodpustila . Takže, plán fungoval…keď chalani spozorovali, že Pali si odvádza dve dievčatá ku stánku, obkľúčili nás ako supy a začali sa jeden po druhom predstavovať.

Určite poznáte tú zoznamovaciu klasiku…podá sa ruka, povie sa meno (ktoré, ani nemôžem povedať, že hneď zabudnem, pretože začínam mať podozrenie, že ja to meno už ani nepočúvam ), bozk jedno, bozk druhé líce a odznova…. Úprimne – nemám rada tieto hromadné zoznamovačky, no na túto, som sa tešila ako malá!

Naša prvá spoločná fotka 🙂 Ružiná 5. júla 2013

Kaleráby nemusím

Chlapci boli švárni, urastení, svalnatí, sympatickí a… no proste Horehronci! Keby že sa zamyslím, a pospomínam, isto by som Vám vedela napísať presný počet týchto junákov, no nechce sa mi a tak si tipnem, že ich tam bolo sedem Jeden sympatickejší ako druhý, no ja som čakala na to jedno meno! Konečne bol na rade, chytil mi ruku, povedal svoje meno (Ivan) a tú ruku….mi pobozkal.

No nič, kamarát. Na toto ma teda nezbalíš. Akože… to na koho tu skúšaš???  Moje antiromantické Ja práve odpadlo. A tak sľubne to vyzeralo! Aby ste ma chápali. Znovu to spomeniem, bola som po ťažkom rozchode a ďalšieho čáva, ktorý vie ako zmotať babu romantickými kalerábmi, som naozaj nepotrebovala. Takže nič z neho.

Večer pokračoval ako klasický, letný festival. Chalani boli veľmi milí, bolo sa s nimi o čom rozprávať, zabávali sme sa, tancovali a ešte k tomu si tam Maťka našla aj dobrého kamoša.  Ivan nejavil ani náznaky záujmu a tak prvotný šok z jeho predstavovania nejako vyprchal a aj ja som sa s nimi všetkými naozaj dobre bavila.  Nemali sme teda dôvod od nich odchádzať a večer sa začal prelínať do vydarenej noci. Bola to taká partia ľudí „podľa môjho gusta“. Kamoši.

Noc bola v najlepšom a potom… som zistila, že mi Maťa zabudla oznámiť, že bude „spievať“ aj človek, ktorého som naozaj v tom čase nemohla počúvať. Dala som si teda niečo „tvrdšie“ pre moju psychickú pohodu. A ešte k tomu, sme už mali aj (mnohopočetnejšiu) partiu, kde okrem toho, že ťa každý pozýva, pripíja si s tebou, poprípade sa s tebou znovu zoznamuje… No keďže nás bolo dosť, bolo treba chodiť  pomáhať s nosením pohárov . Každú chvíľu niekto s niečim prišiel. A keď niekto neprišiel s „niečim“ sám od seba, išli sme zaradom a pekne sme sa pri stánku striedali.

O ruku ma požiadal pár hodín po zoznámení

Teraz dáko vyšlo, že som pre tie (hovorme tomu) pivká, išla s Ivanom ja. Dobre! Nie „dáko to vyšlo“ ale vstal, a spýtal sa kto mu ide pomôcť  A ja som mu proste chcela pomôcť, keď to tak potreboval!  A moje uši si tiež potrebovali oddchýnuť od „pána umelca“ Chápete…  Príjemné s užitočným, veď stále bol fešák, jeden kalerábik mu predsa odpustím, keď už má taký krásny úsmev 🙂 Okej! Priznávam! Stále som z neho bola hotová Každým ďalším pivom viac a viac  Keď sním bola takááá zááábava 

A vtedy sa to stalo! Stojíme v rade a mňa prepadlo nutkanie sa ho už konečne dotknúť!  A tak som ho začala na tých krásnych ramenách škrabkať A on Vám prosím pekne vypustil vetu : „Ooj áno, toto mám rád, joj to je skvelé…. vezmeš si ma? Ale nie túto sobotu, ani tú ďalšiu, idem na stanovačku, ale potom dakedy môžeme“.

Do teraz sa na tej vete bavíme 🙂 Ani jeden sme si nemysleli, že vtedy, keď ma po troch dňoch na festivale odviezol domov a zaželal mi krásny život, ten krásny život budem žiť s ním a naozaj si ho „potom dakedy“ vezmem 🙂

5. júla 2018 bolo presne päť rokov, čo sa poznám s (už) mojim snúbencom Ivanom.

Dúfam, že sa už tak ako ja tešíte na ďalšiu časť môjho denníka. Keď sa ma Nikol spýtala, či by som ho skúsila napísať, ani vo sne by mi nenapadlo, že ma to bude takto baviť! Už nabudúce sa pustíme do príprav svadby a skočíme do toho rovnými nohami. Budeme hľadať svadobného fotografa 🙂