Už je to túúú. 30 dní do svadby a mňa chytili prvé stresové momenty! Našťastie netrvali dlho. Waw. Už len 30 dní a nebudem slobodná žena. Potom už zo mňa bude pani. Manželka. Stále tomu nemôžem uveriť. Ivan za mnou často chodí s otázkou, či som si už skúšala nový podpis! 🙂 Príde mi to veľmi milé, no ešte som sa k tomu „dokopala“. Bojím sa, aby som to „nezakríkla“. Ale budem si ho musieť natrénovať, veď predsa sa už na svadbe budem podpisovať novým priezviskom. A čo vy? Trénovali ste si nový podpis?

Podpis síce ešte nemám, no už máme naše spoločné symboly manželstva!

Neskutočne sa teším a možno aj vďaka nim už začínam mať motýliky v bruchu, lebo svadba už naozaj začína byť reálna! Včera sme si boli vyzdvihnúť naše obrúčky <3 A ja by som sa s vami chcela podeliť o moju radosť z nich! A som veľmi šťastná, pretože naše prstienky vybral Ivan 🙂 .

Naše šelmy nám ich poctivo strážia.

Boli sme v troch zlatníctvach. V prvom sme sa len oťukávali, dokonca sme ani nemali v pláne tam ísť. Išli sme po nákupnom centre a Ivan sa ma znenazdajky opýtal, či ideme pozrieť prstene. Ostala som dosť prekvapená (ooo, naozaj takáto iniciatíva?), no potešená a tak sme šli 🙂 . A dokonca sa nám hneď jedny zapáčili, síce boli v poslednej „krabičke“, ale to by sme neboli my 🙂  Samozrejme, chceli sme si pozrieť ešte iné ponuky a taktiež bola cena obrúčiek nad našou stanovenou hranicou, tak sme si povedali, že pozrieme ešte niekde inde. Neviem, či to máte tak ako ja, ale mne keď sa niečo zapáči, tak už málokedy nájdem niečo, čo to prekoná. A tak som stále premýšľala práve nad tými, ktoré boli mimo nášho rozpočtu. Moja družička bola veľmi zvedavá a veľmi nahnevaná, lebo som ich neodfotila a ona ich, ako pravá žena a skvelá družička, chcela vidieť! 🙂

Takže ma vzala do toho zlatníctva, aby si ich mohla pozrieť a aby si ich mohla odfotiť 🙂

V druhom zlatníctve sme boli mimo nákupného centra. A to bol teda zážitok! Prišli sme, zamkli sa dvere, zatiahli závesy a zapálili stolové lampy. Nás usadili k stolu a dvaja páni v kravatách nás obkľúčili asi s miliónom vzoriek obrúčok. Cítila som sa ako v americkom filme. Zapáčili sa nám veľmi podobné prstienky, ako v prvom zlatníctve, no títo páni boli veľmi dobre naučení prehovárať ženy na diamanty. Ich motto : Čím viac diamantov, tým viac diamantov. 😀 Z jedného sme sa dostali na tri, po chvíľke to už bolo 5 a nakoniec až 9! 😀 Vtedy Ivan usúdil, že je čas opustiť ten priestor, a vytiahol ma z diamantovej pasce. Ale poviem vám, tí páni vedia, ako na ženy.. 😀 Našťastie v momente, keď som uvidela denné svetlo som vytriezvela a utvrdila sa v tom, že obrúčky chceme jemné, hladké, jednoduché a hlavne rovnaké.

Tretie zlatníctvo nám odporučila kamarátka. Robila predtým s obrúčkami a presne vedela čo a ako.

Takže sme dostali lekcie správneho výberu a dohodla nám stretnutie priamo s výrobcom, nie predajcom.

Aj on nám ukázal všetky vzorky, ktoré mal a ja som si nevedela vybrať…Chceli sme niečo jednoduché, niečo čo by ladilo s mojím zásnubným prsteňom, pretože som ich chcela nosiť spolu a niečo, čo sa zmestí do nášho rozpočtu. Sme veľmi nároční zákazníci, pretože k tomuto všetkému sme ešte potrebovali, aby Ivanovi obrúčka vydržala aj pri jeho manuálnych činnostiach a nezavadzala pri fyzickej práci. Ľahká, odolná a elegantná.  Premýšľali sme nad striebrom, chirurgickou oceľou, titánom, wolfrámom… no všetky tieto zliatiny mali pre nás viac mínusov ako plusov, pretože jedno je veľmi mäkké, druhé moc ťažké, tretie neprispôsobivé a my sme chceli niečo už na celý život.

A tak sme sa nakoniec rozhodli pre biele zlato.

Aj napriek tomu, že sme chceli náš svadobný rozpočet spustiť na minimum a naozaj si spraviť nízkonákladovú svadbu, rozhodli sme sa, že na obrúčkach nebudeme šetriť. Aj keď sme zo začiatku boli toho názoru, že je to len symbol nášho vzťahu a nepotrebujeme na to utrácať stovky eur, rozhodli sme sa investovať. Predsa len, je to krúžok, ktorý budeme nosiť každý deň, budeme s ním manipulovať v akýchkoľvek situáciách a máme naň doživotný servis.

Ivan ukázal prstom, vraj tieto sa mu páčia. Nasadila som si prsteň a vravím, že dobre, môže byť. Samozrejme, čo by som to bola za ženu, keby nemám nejaké výhrady, ale všetko sme vyriešili a tak sme prešli na gravírovanie, to sme mali v cene. A nie, nepovieme Vám, čo sme si vygravírovali. Nie je to preto, že by sme nechceli, ale pre vás by to bolo zbytočné. Nie sú tam naše mená, ani dátumy, ale máme tam jednu našu vetu, ktorá ostatným nedáva žiadny význam. Aj pán výrobca sa čudoval, ale našťastie nechcel vysvetlenie 🙂 .

Hneď na našej prvej návšteve v zlatníctve Viktória sme spísali objednávku a zložili zálohu. Musím sa priznať, že keď sme odchádzali, mala som zmiešané pocity. Bála som sa tešiť, veď koľko peňazí sme minuli na dva prstene, plus som bola mierne znepokojená Ivanovým výberom a tým, či sme spravili dobre, že sme si to poriadne doma ešte nepremysleli, nenechali si čas a nevyspali sa na také rozhodnutie…

No keď nám (cca) o dva týždne volali, že už máme obrúčky hotové a my sme si ich prišli vyzdvihnúť, skoro som odpadla!

Boli nádherné, sadli ako uliate (Miška, veď ste si ich nechali vyrobiť na mieru, čo si čakala?! 😀 ), no boli prosto dokonalé. Presne také, aké som si ich predstavovala. Vybozkávala som Ivana za tú odvahu, ktorú mal aj za mňa a som nesmierne rada, že aj napriek svojej povahe dokážem nechať rozhodnutie na neho, pretože (väčšinou) vždy vypália tak, ako chceme! 🙂

Post produkcia: fotka zo svadobnej cesty 🙂