Ahojte dievčatá

Na úplný začiatok sa Vám chcem predstaviť. Som Miška, mám 23 rokov, priateľa Ivana. Máme spolu dve mačky, hypotéku, rovnaký (ne)zmysel pre humor, crazy chvíľky aj lenivé dni. Sme takí trošku šibnutý párik, ktorý sa ľúbi.   Keď som Ivana spoznala, mala som 18, čerstvo odmaturované a veľmi ťažké porozchodové emócie. Aby ste mi rozumeli… bola som ako odtrhnutá z reťaze  .

V tom období sa skončil môj prvý vážny vzťah a nevedela som čo so sebou. Myslím, že som ešte mala aj pozostatky puberty a pocit, že mi patrí svet, lebo som dokázala ukončiť strednú školu. Ivan mal vtedy 28. Áno, dobre počítate, je medzi nami 10 ročný rozdiel. Ale cítime ho len minimálne. Teda…. momentálne mám pocit, že ho vnímame len vtedy, keď sa mu smejem že je „starý“, to je naša najčastejšia doťahovačka. Ja mu poviem, že je už starý, on mi povie, že už tiež nemám 18 a ideme spokojne ďalej. Doťahujete sa aj vy so svojím parterom, kvôli niečomu?

Keď sme spolu začínali chodiť, často sme sa po nociach dlho rozprávali. Niekedy až tak dlho, že sme nestihli ani spať a rovno sme šli do práce. Na tie časy spomínam s úsmevom na tvári. Teraz si už neviem predstaviť, že by som po takej noci mala odísť čo i len z bytu, nie to ešte ísť do práce a fungovať. Tie naše rozhovory boli o všetko možnom a viem, že jeden taký rozhovor bol aj o manželstve.

Vtedy mi povedal vetu, ktorú som vôbec nerozpytvávala: „Neviem si predstaviť, že by som sa oženil a mal deti“.

Nejako som to neriešila, veď mať deti a manžela nebol môj celoživotný sen… Roky ubiehali a po treťom našom spoločne strávenom výročí mi tá veta napadla. Asi hneď po tom, čo sa ho jeho mama v mojej prítomnosti spýtala, kedy si ma Ivan zoberie. A on pohotovo odpovedal: „Veď ja si ju zoberiem…zajtra domov, neboj nič“. Vtedy mi to prišlo veľmi ľúto, no samozrejme som nedala na sebe nič poznať! Veď predsa som o tom vedela hneď od začiatku a bola som s tým ok, tak nie je dôvod to teraz nejako brať tragicky.

On si ma naozaj nechce vziať?

Raz, keď sme cestovali dlhšiu vzdialenosť autom, sa ma prvý krát opýtal, akú svadbu by som chcela. Táto otázka ma dosť zaskočila, ale rozprávali sme sa o tom celú cestu. Na konci debatky som sa ho opýtala, či má v pláne si ma niekedy vziať za ženu. Takú odpoveď, akú mi dal som naozaj nečakala! Povedal, že raz áno. Ja som to (aby som nedala na sebe poznať, ako ma táto neurčitá veta potešila) obrátila na srandu, že raz je fajn, dva krát by nám to úrady asi nepovolili .

Keď sa blížilo 4. výročie nášho vzťahu otázky typu „kedy bude svadba“ sa hrnuli z každej strany. Ivanove vyhýbavé odpovede „Beriem si ju domov“ boli čím ďalej „vtipnejšie“ a ja som sa ho už pýtať nechcela.

Samozrejme v slabých chvíľkach som sa pýtala . Raz za čas, keď asi na mne videl, že potrebujem nejaké „uistenie“ mi povedal, že raz určite. Dokonca mi jeden krát odpovedal, že ak si niekoho vezme tak to budem ja. Možno kvôli jeho názoru na manželstvo z tých čias, keď sme sa spoznali, alebo som si len nevedela predstaviť, ako predo mnou kľačí medzi davom, som tomu veľmi neverila. Dokonca som sa takého požiadania až bála! Vždy, keď sme niečo podobné videli som si striasla. Keď sme mali letieť do Paríža, mi kamoška s úsmevom povedala, že sa to stane isto tam, pod vežou! Zo strachom som mu o tom doma povedala a poprosila ho, aby to tam medzi tými všetkými ľuďmi naozaj neurobil .

Boli sme na dovolenke pri mori. Prvé výročie, na ktoré som si ja konečne spomenula a bola som pripravená aj s darčekom (áno musím sa priznať…vždy som na výročia, meniny a narodeniny zabúdala  ), dokonca som si naivne myslela, že to bude ten deň, kedy sa z nás stanú snúbenci.

Romantika, pláž, more, významný deň v kalendári, sami dvaja, západ slnka…. A on zabudol… 

Všetci o našom výročí vedeli, všetci mu to naznačovali a on ani obraz ani zvuk.  Spomenul si až deň po tom. Ale ani vtedy neprišiel s prsteňom. Takže 4. výročie sme oslavovali deň po ňom a bez zásnub. 

Pozerali sme film, zas nejakú romantiku, ktorá končila svadbou a neviem či to bolo mojím PMS alebo jednoducho tým, že už bolo dosť hodín a ja som bola unavená, ale zas ma prepadla myšlienka svadby. Už som to však nechcela riešiť, aj v sebe som to nejako potlačila s tým, že keď bude chcieť urobí to aj bez mojich pripomienok. Išli sme spať, tak ako vždy, len on sa mi zdal nejaký nervózny. No už som bola príliš unavená niečo riešiť a keď si ľahol ku mne a pobozkal ma, utvrdila som sa v tom, že to nebude nič vážne, čo by nepočkalo do rána.

Stanem sa pani Manželkou!

Ráno, keď som sa zobudila ešte spal. Tak som sa rozhodla, že je čas presurfovať Instagram . Či je niečo nové, poprípade poodpisovať na správy, kým sa Ivan zobudí a pôjdeme si urobiť raňajky. Presne si pamätám, ako som sa len otočila po telefón, keď som začula otváranie zásuvky na jeho nočnom stolíku. Ako som už spomínala máme dve mačky a tak je u nás normálne, že ak niečo z niekade trčí, mačky sa to pokúšajú dostať von, poprípade sa ony pokúšajú dostať k tomu dnu. A tak som si myslela, že aj toto je ten prípad, kedy sa (väčšinou) Teodor pokúša dostať do zásuvky.

Chcela som sa otočiť teda naspäť, že ho zahriaknem, nech Ivana nezobudí skôr, ako je nutné, nech sa vyspí. Otočila som sa a tam Ivan, v polosede držal krabičku a spýtal sa ma či si ho vezmem. Všetko sa to odohralo tak rýchlo! Zaskočilo ma už len to, že už je hore! Otázku a prsteň som vôbec nečakala. Je to tu! On to naozaj urobil! Ale!

Čo mne vtedy prvé vyšlo z úst? „Robíš si zo mňa srandu?“ 

On celý zaskočený, nechápal prečo sa ho pýtam takú blbosť a odpovedal samozrejme, že nie a mne to až vtedy došlo!  Hodila som sa mu okolo krku a začala som od dojatia plakať. Ak sa to vôbec ešte dalo viac, tak Ivan ostal ešte vo väčšom šoku a nechápal čo sa robí. Potom som prestala chápať aj ja a začala som sa čudovať prečo sa neteší, keď ja sa teším tak preveľmi! Asi vtedy pochopil moju zmätenosť a povedal, že som mu stále neodpovedala .  Potom sme sa už smiali obaja a ja som mu povedala to najúprimnejšie a najšťastnejšie ÁNO, aké som len komu mohla povedať.

Musím Vám povedať, že krajšie požiadanie som si ani nemohla priať. Ráno, v našej posteli, na mieste, kde sme len my dvaja (okej, tak štyria, ak počítame tie naše štvornohé „deti“).

Ten pocit, že Váš chlap Vás chce aj takú strapatú, ešte neumytú, rozospatú, bez všetkých čačiek a ostatných zvedavých očí.

Vidno, že ma dobre pozná a že urobil presne tak, ako sa to na nás hodí. Keď som o tom rozprávala kamarátke, okomentovala to slovami „to je presne Váš štýl, nič gýčové a presladené, ale predsa tak romantické“ a ja nemôžem nesúhlasiť.

P.S. : Neskôr som sa dozvedela, že mal v pláne to neurobiť na žiadny „špeciálny“ deň, ale v normálny deň, ktorý sa tým stane špeciálnym.