Prešli dva mesiace po tom, čo sme si určili dátum a miesto našej svadby. TO miesto, vzdialené skoro 300km od nášho bydliska. Ak si zmeškala ako sa opúšťam pri tom, akú veľkú svadbu a kde tú svadbu môj nastávajúci chce, môžeš si to prečítať TU.

O päť dní sa máme stretnúť s pani, ktorej máme zaplatiť zálohu za svadobnú sálu. Už týždeň sa ma Ivan pýta, čo s ňou budeme riešiť, čo budeme preberať, čo sa chceme opýtať. Každý deň mi dá nejakú otázku ohľadom svadby, na ktorú mu neviem odpovedať. A nie len on. Mama sa ma pýta na hostinu, svokra sa ma pýta na obrúčky, kamoška sa ma pýta na šaty, družička na výzdobu… Všade samá svadba… Milión otázok a tristo možných riešení… A ja každému odpovedám. Ale len jedným slovom. Neviem.  Lebo ja naozaj neviem. Neviem, aké chcem oznámenia, aké chcem koláče, aké veľkosti obrúčok nám treba. Neviem.

Nie nezdá sa Vám to. Som vyhorená. Nervózna. Otrávená. Znechutená…

Mám svadby plné zuby.

Nikdy som na svadbe nebola

Za prvé neviem, ako si predstavovať vlastnú svadbu a za druhé asi ani nechcem. Prešli len dva mesiace a už mi to ide hore krkom. Všetky tie vybavovačky, ktoré poriadne vlastne ani nezačali. Všetky otázky ohľadom svadby. A nie – PMS už skončilo. Takto sa podľa mňa cíti nevesta na úteku. Neteším sa na vlastnú svadbu. A snažím sa prísť na to prečo.

Možno som čudná, ale je mi „proti srsti“ dať toľko peňazí za jeden deň. Ja viem, že na tento deň čaká veľa žien. Ale ja nie. Dlho som čakala na deň, kedy ma požiada o ruku, to áno. Ale šetriť najmenej rok, aby som si dokázala zaplatiť svadbu je pre mňa zlý sen. Áno – chceme si s Ivanom zaplatiť svadbu sami, takže… aby sme utiahli aj náš život, hypotéku a svadbu, musíme jednoducho šetriť…

Oveľa viac sa teším na dni po tom. Na deň, keď sa zobudím ako jeho žena, keď sa budem podpisovať jeho priezviskom a budeme manželia.

Zrušiť svadbu?

To sú tie dni, na ktoré sa veľmi teším. A všetky tie dni po tom sú pre mňa oveľa dôležitejšie, ako ten jeden. A práve preto, že v ten deň to všetko začne som veľmi chcela, aby boli všetci spokojní a šťastní. A hlavne Ivan a ja. Lebo ten deň je o nás. Ale tým, aká z toho začínam byť nervózna a podráždená a to prešli len dva mesiace, z toho dňa neurobím pekný začiatok. A preto, keď sa Ivan zas opýtal nejakú otázku, či v tej sále môžeme mať aj čokoládovú fontánu, som mu odpovedala. Trošku ostrejšie ako by som mala, ja viem. No jednoducho ja v tej sále nechcem mať nič! Nechcem mať hostinu, nechcem mať trojposchodovú tortu, nechcem mať stoly do „účka“ ani do „elka“ ani nijak inak!

Nechcem mať takú svadbu, nechcem takto začať náš manželský život. Takto to proste NECHCEM!

A vtedy, keď som mu vyliala celé moje srdiečko o tom, aká som frustrovaná a ako to takto nechcem, pretože je toľko možností, ako mať v tej sále svadbu a ja si z tých možností neviem vybrať, lebo všetky sú pekné, ale ani jedna možnosť nie je tá pravá pre nás, sa mi konečne uľavilo.

Konečne svadba podľa nášho gusta

Rozprávali sme sa o tom dlho, predložila som aj možnosť aby tú „veľkolepú“ svadbu naplánoval on. Povyberal a vybavil čo bude treba. Samozrejme, to odmietol s tým, že on by na to nervy nemal. No asi som mala byť chlap, možno by to ľudia potom chápali oveľa ľahšie… Ivan napokon uznal, že je so svadbou veľa roboty a je v nej kopa (zbytočných) peňazí. A tak mi dal voľnú ruku.

Nech sa rozhodnem akokoľvek, on ma chce za ženu.

Či to už bude pompézna princezničkovská svadba alebo len formalita na úrade, mám sa rozhodnúť sama, dôležité je, aby sme mali krásny manželský život nie miliónovú svadbu.

A tak sa idem na to vyspať. Pretože ráno múdrejšie večera. Ale viem, že ten náš deň D. prekopeme od základov a som veľmi rada, že som sa ako nevesta nenechala zatlačiť „do kúta“ a nakoniec tá svadba predsa len bude o nás 🙂