Niektorí ľudia sú v našich životoch odjakživa. Prežívajú s nami detstvo, školu, pubertu a zdieľajú s nami aj neskoršie dospelácke strasti či radosti. Iní zas prichádzajú do našich životov priebežne. Niekedy prídu a niekedy sa po čase stane, že aj odídu. Erika prišla do môjho života pred pár rokmi. V podstate mi dala moje posledné a zároveň najlepšie zamestnanie (aj keď ma v skutočnosti zamestnával samozrejme pán riaditeľ, no Erika bola tá, čo ma zavolala na pohovor a prešla som si s ňou veci toho sa týkajúce) pred tým, ako som sa naplno začala venovať už len vám nevestám. A aj vďaka nej som z tej práce, ktorú mi dala, odišla. A ani bez nej, by Svadobné jedinečnosti neboli tam, kde teraz je.
Erika mi vkročila do života zdanlivo nenápadne, no po kratšom čase o to intenzívnejšie.
Určite to aj vy poznáte, keď si už aj v dospelosti nájdete (ďalšiu) najlepšiu priateľku a spriaznenú dušu, ktorá vás nie len povzbudí, keď je to treba, ale aj nakope do zadku a rázne zavelí- spamätaj sa čo robíš a nebuď, ako malé decko! Erika bola jednou z mojich nadriadených, čo býva častokrát v pracovných kolektívoch také „tradičné”, že sa týmto ľudom vždy ujdú aj nejaké tie hejty. Klamala by som, keby som tvrdila, že som nikdy na Eriku nepovedala krivého slova. Napríklad, keď sme s kolegyňami museli v nedeľu doobeda absolvovať školenie, to vám poviem, to bolo… 😀 Ale dnes, po tom všetkom a pri tom všetkom, ako som ju mala možnosť spoznať viem, že mala pravdu a vždy mala len tie najlepšie úmysly.
Bolo to asi 3 roky dozadu, Erika už žila niekoľko tisíc kilometrov od Slovenska – vo Francúzsku, kedy sa začalo skladať „puzzle” nášho priateľstva. Vtedy som ešte verila na náhody, resp. skôr by som to nazvala, že som na „tie udalosti” nemala nejaký extra názor. Krátko na to ma však život presvedčil o tom, že náhody prosto neexistujú a všetko v živote má svoj zmysel a príčinu. A hoc som vtedy bola mierne zaskočená tým, ako sa stále viac a viac s Erikou zbližujeme a bavíme sa na dôvernejšie témy, teraz už nejaký ten čas dobre viem, že to tak presne malo byť.
Predsa len, koľkokrát sa vám stalo, že ste držali, hoc len chvíľu, v ruke podprsenku svojej naj kamošky?
Keď vám najlepšia kamoška oznámi: “Je to rakovina.” všetky žarty idú bokom.
Taktiež musím otvorene priznať, že som nevedela, ako s Erikou ďalej komunikovať.
Popravde, vôbec som netušila, ako geniálne – vtipne a pútavo, vie tá žena písať a ani vo sne by mi nebolo napadlo, že jej blog zožne tak veľký uspech!
Keď sa začal Erikin liečebný kolotoč a videla som jej prístup, ktorý mala, tak som vedela, že raz sa v jednom z čísel musí nájsť aj miesto pre ten jej výnimočný príbeh!
Doslova o pár dní neskôr, ako sme sa z toho Francúzska vrátili mi Erika poslala správu, že ju oslovila redaktorka Evity, či by im poskytla rozhovor!
Erika, budem sa opakovať, no to vôbec nevadí, ďakujem že ťa mám! Ďakujem za všetko, čo si pre mňa urobila a čo pre mňa robíš. Za to, že si mi tak blízko, aj keď si tak ďaleko. Mám ťa strašne rada!