Verte či nie, nikdy som si dopredu nepredstavovala svoju svadbu. Aká bude, aké budem mať šaty, aká bude torta a podobne. Akosi som sa na to neodvážila, alebo mi to prišlo nereálne, si to predstavovať skôr, ako by to malo byť „ozajstné“. Odkedy som v živote prišla na to, že niečo ako láska existuje, som po nej túžila a snívala som o tom, ako ma bude niekto ľúbiť a ja jeho. No kedže som sa nikdy nepovažovala za nejako príliš peknú, či hodnú takej krásnej lásky, o akej som snívala, tak som si zrejme preto neodvážila so svojich predstavách o budúcnosti snívať o niečom takom, ako je svadba. Akoby mi to vzadu v hlave zakázal nejaký škriatok so slovami:

„Ty moja milá, sa najskôr modli, aby si ťa vôbec niekto chcel vziať a až potom môžeš myslieť aj na také veci!“ 🙂

Ten „niekto“ sa chvalabohu našiel a 15. decembra 2013 v nedeľu, sa ma na vrchole vyhliadky na Veľkej Homole s kolenom na zemi (alebo teda ak mám byť presná s kolenom na dreve :)) a tým najkrajším prstienkom, aký by som si ani nevysnívala opýtal, či si ho vezmem. 🙂

No pomyselná svadobná uzda sa v mojej hlave začala povoľovať až po novom roku, kedy sme začali s Ľudkom premýšľať nad termínom a zisťovat čo a ako. Prvé, čo nás úprimne šokovalo, boli zistenia o tom, koľko taká svadba môže stáť! Takmer okamžite sme sa zhodli na tom, že bez ohladu na to, či na to máme alebo nie, nie sme ochotní utratiť za svadbu, ako sa vraví “majland”.

Takže úplne prvým krokom, ktorý naše plánovanie svadby odštartoval bolo stanovenie rozpočtu, ktorý bol, povedzme si otvorene pri dnešných možnostiach viac než skromný.

Povedali sme si, že sme ochotní minúť 3-4 tisíc. A ušetrené použijeme na svadobnú cestu! Úžasnú. Nezabudnuteľnú. A tak sme to aj urobili. A za toto rozhodnutie som dodnes a ostanem naveky vďačná. A považujem ho za jedno z naj životných rozhodnutí. Dozviete sa postupne prečo…
Budget bol daný. Musím otvorene povedať, že ku jeho tvorbe sme nepristupovali so žiadnou sofistikovanosťou, či na základe nejakých hlbokých prieskumov. Najvýstižnejšie by bolo asi pomenovanie, že sme si ho doslova vycucali z prsta. A to len na základe pár príspevkov z diskusných fór na mojasvadba, kde sa pretriasali rozpočty a sledovali sme tie výsledné cifry za celú svadbu. „Nás vyšla svadba na 10 tisíc, mali sme 50 hostí…“ , „Nás vyšla na 25 tisíc, no to sme tam nerátali ešte ubytovanie pre hostí, bolo nás 120“, „My sme za svadbu dali 2 tisíc a zvyšok platili rodičia, ani neviem poriadne čo koľko stálo…“ a tak… 🙂 Pozreli sme s Ľudkom na seba, že tak toto nie… Síce áno, svadba je udalosť výnimočná, no predsa len aj ten deň, bude mať tak, ako každý iný rovnako 24 hodín a minúť počas nich doslova aj to čo nemáme, nebol náš štýl. A o tom, že si mienime svadbu platiť sami sme sa vlastne ani nebavili. Ani sami medzi sebou a s rodičmi už vôbec nie. Tým  „vycucaním z prsta“ som chcela vystihnúť to, že sme si vôbec nezisťovali, koľko tak stoja konkrétne veci ako šaty, obrúčky, sála či fotograf. Dali sme si budget a tomu sme následne všetko podriaďovali. 🙂 A tak sme začali riešiť, zháňať, plánovať, prepočítavať, pridávať, uberať.
Hneď, ako moja hlava pochopila, že Ľudko si ma predsa len teda vezme na celý život 🙂 som začala  veľké pinterestovanie. Pinterestovanie výzdoby. Ani na okamih som nepomyslela na to, že by sa o výzdobu mal postarať niekto iný ako ja.

Nebavili ma výzdoby, ktoré sa dali vidieť na každom druhom inšpiračnom obrázku. Oveľa viac môj pohľad zachytávali výzdoby v rustikálnom štýle, kde dominovala juta, čipka a drevo.

Čiže moja Pinterestová nástenka obsahovala takéto nejaké inšpirácie:

Jedného pekného dňa mi pri nákupe v potravinách udreli do očí krásne svieže gerbery v marhuľovej farbe. Nemohla som ich tam nechať a tak spolu so zemiakmi a litrom mlieka, som si ich po chvíľke niesla domov do vázy. Podarilo sa mi v našom rodinnom archíve nájsť ich fotku! 🙂

Dodnes neviem prečo, no úplne ma dostali.

Možno ma zaujali aj preto, lebo už v prvých mojich uložených inšpiráciách sa tá farba nachádzala. Pozrela som si nejaké ďalšie vyslovene s konkrétnou farbou a keď prišiel Ľudko domov, tak hneď som mu zvestovala, že máme na stole kvety, aké budeme mať vo výzdobe našej svadby. Reakcia bola taká chlapská, tipu “Ok, nie je to až také Barbie style, keď sa to tebe páči…” 🙂 No a mali sme naraz vyriešenú nie len farbu výzdoby ale aj kvety na svadbu. 🙂

Zvyšok prichádzal postupne- drevené pláty na stoloch, ktoré boli zo stromu, ktorý zasadil môj nebohý starý otec (nie nezoťali sme ho kvôli svadbe, zhodou okolností, ho polámalo počas silnej búrky v lete pred našou svadbou) zaváraninové poháre od svokry ako vázy, stredový obrus na stoly, ktorý som vytvorila zo stránok kníh, origami vtáčiky, ktoré poskladala moja mamina, pierka z ozajstných pierok, naša fotostena, na ktorú som bola najviac hrdá (a ktorá v deň svadby nestihla byť nakoniec ani použitá) a v neposlednom rade – štipčeky, ako darčeky pre hostí, ktoré však pôvodne vôbec neboli v pláne! 🙂 Čítali ste môj blog o nezmyselnosti darčekov pre svadobčanov? 🙂

Tak takto sa to s našou svadbou začalo a na to, ako prípravy pokračovali sa môžeš tešiť už čoskoro. 🙂
Vaša Nikol