Po niekoľkomesačných prípravách nastal deň „D“. Harmonogram dňa bol nachystaný a od rána si každý plnil svoje úlohy. Maminy šli dokončiť výzdobu v sále, chalani šli dať nafúkať balóny héliom a ja som okolo jedenástej privítala u nás moju vizážistku Alenku Záhorskú. Obrad sme mali naplánovaný na 16:30 a predtým sme mali stihnúť fotenie. To sme si s fotografkou Alenkou dohodli na 14:00. Obrad aj fotenie bolo naplánované na rovnakom mieste – v Sade Janka Kráľa. Takže z fotenia sme sa mali už len pešo prejsť ku miestu obradu, nebolo treba sa presúvať autom.

Počasie sme sledovali samozrejme už týždeň vopred. Z toho dôvodu sme na poslednú chvíľu nakoniec presunuli hostinu do interiéru, aby sme to neriskovali, pretože nám žiaľ predpoveď v tomto smere nepriala. Bola som z toho síce sklamaná, no nakoniec som sa s tým zmierila. Výhodou toho bolo to, že som si vďaka tomu smela väčšiu časť výzdoby v sále aj sama pripraviť, čo by sa nedalo, ak by to malo byť vonku. Pretože by to muselo byť jedine v deň svadby a to by sa nedalo stihnúť.

Ráno v deň svadby sme opäť pozerali predpoveď. Zhodli sme sa s Ľudkom na tom, že presunúť hostinu do interiéru bol naozaj dobrý ťah, pretože na večer bol v predpovedi vytrvalý dážď. A zima…. Pršať malo začať podvečer, kedy sme už všetci mali byť v bezpečí hotela. Pre istotu sme si pozreli aj viaceré satelitné zábery, ako sa hýbe oblačnosť a podľa viacerých predpovedí naozaj v čase nášho obradu malo byť maximálne polooblačno. Tak sme sa tešili a kamaráti, ktorí nám pomáhali s prípravou miesta na obrad dostali potvrdené, že majú začať chystať, ako sme sa dohodli.

Okolo obeda, keď sme už boli obaja nachystaní- ja v šatách, nalíčená a učesaná a Ľudko vo svojom neoblekovom outfite sme sa vybrali na naše fotenie. Neskôr som si uvedomila, že sme vlastne nemali vôbec ten „first look“. Bolo to zrejme tým, že sme sa chystali u nás doma a keď sa „to“ malo udiať, tak už bol náš byt plný našej rodiny a reálne na to akosi nebol priestor. A kedže sme sa s fotografkou mali stretnúť až v parku, tak prirodzene z príprav nemáme tiež žiadne fotky. Škoda. Ale vravela som si že nevadí, veď podstatné sú portréty.

Hneď, ako sme vystúpili v parku z auta, tak sme si všimli, že sa za nami akosi zmráka. Ale obaja sme sa ukľudňovali, že pršať bude až večer a to, že tam v diaľke sú nejaké mraky ešte nič neznamená.

Tak veľmi sme chceli a mysleli pozitívne a ja som tak veľmi verila, že všetko bude ok…

Blížili sme sa ku kaplnke v parku a tam nás už čakala Alenka. Pripravili sme si rekvizity ku foteniu- rozhodli sme sa opäť symbolicky. Keď sme šli s Ľudkom spolu do parku prvýkrát, tak sme si tam šli zahrať bedminton. Preto sme vzali na fotenie rakety a košíky, ako rekvizity. V diaľke sme kývali našim kamarátom, ktorý chystali všetko potrebné ku obradu, pri nami vybranom kruhovom sedisku.

Predstavte si obrad v parku, za sprievodu sláčikového kvarteta, ktoré hrá vašu skladbu. Na drevených lavičkách s jutovými poťahmi sú upevnené biele giant balóny. Všade poletujú bubliny z bublifukov, hostia veselo debatujú, pochutnávaju si na sušienkach, ktoré ste sami doma napiekli a už sa nevedia dočkať vášho príchodu z fotenia, aby to celé začalo! Paráda však? Áno, tiež som sa tešila… A všetko šlo podľa plánu, až kým sme nezačali naše fotenie v parku. To fotenie, na ktorom mi tak veľmi záležalo. Neubehla hádam ani pol hodina od začiatku fotenia. Nestihli sme nafotiť žiadne, ako ich ja volám láskyplné zábery, keď sa strhol strašný lejak! Nie nebol to dážď, bola to priam pohroma, v strede ktorej sme stáli s fotografkou pod stromami a ja som sa mohla už len dívať na to, ako tá pohroma ničí miesto pripravené na náš obrad. Spolu s fotostenou, na ktorej stál text našej piesne „písany“ jutovým špagátom. 

Po svadbe sme sa zo správ dozvedeli, že ten lejak trhol niekoľkostoročné rekordy v množstve padnutých zrážok…

Sen sa rozplýval…mizol mi priamo pred očami…v deň, ktorý mal byť tým (vraj) najšťastnejším v našich životoch…. Deň, kedy sa mali splniť moje dva jediné a pre mňa najkrajšie svadobné sny- mať krásny obrad a krásne fotky… Deň, kedy som sa mala stať ženou môjho muža. Chvíľu sme aj čakali a verili, že to je len prehánka a že to po chvíľke prejde…No keď sme začali moknúť už aj pod stromom a Alenka musela svoj fotoaparát kryť vlastným telom, Ľudko začínal mať väčšiu časť nohavíc mokrú ako suchú, môj účes značne stratil svoj tvar a ja som pri zúfalom pohľade smerom na miesto obradu uvidela našu fotostenu, ako sa pod náporom dažďa roztrhla a padla na zem, bolo načase sa dostať spod stromu niekam do sucha. V tom okamihu mi bolo srdečne jedno, že sa mi ušpinia šaty, alebo zničí make-up. Bola som zúfalá z toho, že všetky prípravy a radosť okolo obradu boli fuč. Ten pocit neprajem zažiť žiadnej neveste… 

Nanešťastie si stále aj po tých rokoch pamätám ten pocit bezradnosti, kedy som sa pod náporom všetkého, čo sa dialo musela ovládať a snažiť sa nezrútiť a nerozplakať, pretože make – up by to zrejme nedal. Opísať emócie z niečoho takého sa dá len ťažko, keď miesto fotenia vysnívaných portrétov musíte bežať domov, pretože vaše šaty sú úplne premočené a doslova o pár minút má začať váš svadobný obrad. Obrad, ktorého ste sa nevedeli dočkať a teraz by ste ho najradšej zrušili 🙁 To však nešlo… všetko (rozumej oddávajúca a prstene) bolo pripravené, hostia čakali… 

Hneď, ako sme doleteli domov, tak ja som ako prvé začala zachraňovať naše premočené pierka. Znie to možno zvláštne, no naozaj ma vtedy menej trápilo to, že chrbát mojich šiat je úplne mokrý. Vďaka susedovej sušičke sa nám v rekordnom čase podarilo vysušiť Ľudkove nohavice, no pri topánkach sa to žiaľ nepodarilo a nakoniec sa ženil vo svojich starých spoločenských topánkach. Pred odchodom do hotela, som do seba hodila asi 6 tabliet Persenu (také bylinkové ukľudňováky). V kombinácii s pohárom vína, ktorý som vypila potom v hoteli si dovolím povedať, že nám to nakoniec zachránilo svadbu. Aby ste chápali, ja nepijem takmer vôbec, pretože mi alkohol nechutí, takže ako sa hovorí u nás na východe „mi zabaví“ dosť rýchlo. ?

Leteli sme do hotela. Bola zima a stále lialo. Tak som si na seba hodila sveter….Pletený, zimný TMAVOZELENÝ sveter, pretože mi prvý padol v skrini pod ruku. Ten, ktorý teraz nosím po dome a Bruno mi do neho spravil už asi štyri diery. Už z toho môžete súdiť, ako zúfala som bola a ako mi to bolo srdečne jedno, že mám na svadobných šatách zelený sveter… 

 Celou cestou do hotela lialo..neprestajne… dodnes neviem, ako sa hostia dozvedeli, že majú ísť do hotela. Ja si nie som totiž vedomá toho, že by sme im ja alebo Ľudo dávali vedieť. Asi to vydedukovali pri pohľade z okna sami, alebo im dala nejako vedieť rodina..naozaj neviem. Ale čakali nás tam, aj so sláčikovým kvartetom. Len hrali namiesto na trávniku natlačení medzi dvomi stĺpami v miestnosti, ktorú nám nachystali na obrad. Inam sa nevošli…

Bolo mi smutno, keď som to uvidela. Zároveň do mňa vchádzal hnev, keď som videla vysmiatych hostí, ktorí sa ma snažili utešiť slovami „Nič sa nestalo, to tak malo byť…:)“ NIE NEMALO TO TAK BYŤ!!! Mala som chuť im to zrúknuť do tváre, no snažila som sa ovládať, neplakať a ako tak im oplácať ich úsmev. Oni predsa za to, čo sa stalo vôbec nemohli.  

Neviem ako dlho sme sa v hoteli pred obradom motali, ja som si to ani na druhý deň úplne dobre nepamätala, akoby som čakala len na to, nech je už potom, alebo čo. Pamätám si, že mi ktosi prišiel ukázať naše obrúčky na nerezovom tanieriku so servítkou. Skoro ma otočilo, pretože som v tom okamihu zistila, že sme z domu zabudli vziať našu podložku, ktorú sme mali pripravenú. Tak som ich poprosila, aby tie obrúčky vrátili späť do krabičky, že si ich vezmeme odtiaľ. A ďalej sme sa tam motali a na niečo čakali. A možno sme čakali na oddávajúcu. Na ňu som sa spoliehala, že pri obrade vo svojom prejave všetkým ozrejmí, prečo to tak skutočne nemalo byť. Že sme sa mali stať manželmi na tom istom mieste, kde sme sa pred presne tromi rokmi stali dvojicou. Žiaľ, ešte a toto „sa“ domrvilo….

Obrad mi pripadal dlhý, oddávajúca mala prejav, ktorý viacerí hostia chválili. Možno by som ho chválila aj ja, keby som si ho pamätala a oddávajúca by nebola povedala, že sa stávame manželmi na mieste, kde sme sa zoznámili a presne po troch rokoch od nášho zasnúbenia. WHAT?! Chvalabohu asi, že mi už zabrali tie oblbováky v tej chvíli, lebo inak by si ma asi pani F. pamätala dodnes. Totižto… okolnosti nášho zoznámenia s mojim dnes už manželom sú takpovedziac… iné… Skrátka, zoznámil nás môj bývalý, s ktorým bol Ľudo kolega. A kedže pomerne dosť hostí a okrem nich boli na obrade aj ďalší jeho kolegovia, ktorí dobre vedeli, že sme sa URČITE nezoznámili „niekde“ v Petržalke a už vonkoncom sme sa pred tromi rokmi nezasnúbili, som si pripadala pred tým pomyselným „oltárom“ ako luhárka, čo si vymýšľa. Pretože niekto to predsa tej oddávajúcej musel povedať pravdaže, veď ona si to z prsta nevycucala….aj keď teda mne to tak pripadalo. 

Chvalabohu aspoň to, čo nasledovalo po obrade prebiehalo nad naše očakávania. Hostia sa výborne bavili, pochvaľovali si uvoľnenú atmosféru a jedlo vo forme bufetu. Hoc sme vôbec neplánovali tanec na parkete, tak sa tancovalo nonstop a ja tiež. 😀 Kamaráti totižto inak nedovolili… A najlepšou zábavou bolo hélium z tých balónov.

Ďalej už asi o priebehu našej svadby písať nebudem. Myslím si, že viac, ako inšpiračná je naša svadba takou, z ktorej by sa mali nastávajúci mladomanželia poučiť a hlavne nevesty sa zmieriť vopred s tým, že počasie sa objednať nedá a naozaj je lepšie mať vopred pripravené aj záložné plány. Radšej vsadiť na plán B, ako si to nechať pokaziť, tak ako sa to stalo nám, resp. teda hlavne mne. Ľudko mi vždy vraví, že on ten obrad až tak tragicky nebral, že pre neho bolo podstatné, že sme sa vzali. Samozrejme…je to podstatou svadby, no pre mňa, ako ženu náš obrad nemal žiadne čaro ani emóciu, žiadne slzy dojatia, ktorých som sa tak bála, že zničia môj make-up.

Stala som sa manželkou na papieri, nie však v srdci. Ten pocit, keď sa ráno zobudíte a zistíte, že to čo sa stalo žiaľ nebola nočná mora, ale ono sa to fakt stalo. Pocit, keď vám vlastný sobášny list tisne slzy do očí… to neprajem zažiť žiadnej neveste.

Vraví sa, že čas lieči. Dnes sú to už viac ako 4 roky a už sa nad tým dokážem aj pousmiať, ale to len tak na povrchu, pretože stále je mi to v hĺbke duše ľúto. A v skutočnosti stále akosi verím, že môj drahý jedného dňa za mnou príde a povie, aby ste ti teda ten nevydarený obrad vynahradili.  

Bude to znieť možno zvláštne no okamih, kedy sa to vo mne aspoň troška zlomilo a môžem povedať, že moje srdce naplnila radosť z toho, že nosím meno svojho muža nastala posledný večer našej svadobnej cesty. Niekoľko mesiacov po našej svadbe. ❤️ Na 86-tom poschodí Empire State Building v New Yorku, kedy mi došlo, že mám za sebou najkrajšie dni svojho života, ktoré som prežila už so svojím manželom. 

Tam sa mi nahrnuli do očí presne tie slzy dojatia, ktorých som sa bála, že zničia môj svadobný makeup.

❤️ A aj to je jeden z mnohých dôvodov, prečo na našu úžasnú a dobrodružnú svadobnú cestu spomínam omnoho radšej, ako na našu svadbu. Alebo lepšie povedané, na ňu spomínam namiesto na našu svadbu. Navždy budem vďačná za rozhodnutie spraviť si lacnejšiu svadbu a za ušetrené si dopriať skvelých 14 dní na západnom pobreží USA a po ceste domov sa na ďalšie 3 zastaviť v NYC. Neviem a ani si nechcem predstaviť, ako by som v sebe spracovala to, čo sa nám počas svadby stalo a nemali by sme na ňu daný taký budget, aký sme mali. Dodnes som vďačná za to, že sme ani len neuvažovali napríklad nad videom, pretože by som si to video asi ani nepozrela. 

Skrátka sa mi tu naplno potvrdilo, že menej je niekedy viac. A keď budete chcieť, tak vám rada niekedy napíšem aj o našej svadobnej ceste. 🙂 

Dnes si zvyknem pomerne často vravieť, že to čo teraz robím, že pracujem s vami nevestami má byť asi satisfakcia za našu nevydarenú svadbu.

Náš obrad ma síce nedojal, no keď si čítam vaše reakcie, ktoré mi píšete na svoje miniatúrky, tak tie ma skutočne úprimne dojímajú a že ich už bolo mnoho…. A za to som nesmierne vďačná, dievky moje. ❤️

Pár vám ich sem na ukážku dám, odložených ich mám mnoho, ale to by sa sem ani nevošlo 🙂

Úplne na koniec pridávam zopár svadobných portrétov, ktoré sme fotili po našej svadbe… v septembri… roku 2015. Na ktoré som vytvorila nanovo aj našu fotostenu. Áno, rok po svadbe sa mi splnil môj sen mať krásne svadobné portréty. Ďalšia výhoda, prečo sa oplatí mať vlastné svadobné šaty. 🙂

Tak a toto je teda koniec, alebo sa to dá možno nazvať svojím spôsobom aj začiatkom…. začiatkom Svadobných jedinečností. ❤️

Vaša Nikol

V kategórii „Čo napísal život 🙂“ nájdeš aj ostatné diely o mojej svadbe, ako sme ju plánovali.

fotky počas svadobného dňa: Alena Rennerová

posvadobné portréty: Katarína Sedláková