Ahojte! 🙂 Tak som si pre vás pripravila ďalší diel plánovania našej svadby. Tentokrát o termíne a lokalite, poďme na to!

Veľkou dilemou, naozaj asi najvačšou bola otázka, kde sa svadba bude konať. Ja, dievka z východu, Ľudko šuhaj od Trenčína, obaja žijúci v Bratislave- to sme dopadli. V úvode bola otvorená aj otázka počtu ľudí na svadbe, no kedže sme mali daný budget, tak veľmi rýchlo sme si vyrátali, že pozvať všetkých tých “čo sa patrí” nebude možné. Mrzelo ma to jedine kvôli Ľudkovi, pretože majú v rodine dobré vzťahy, na rozdiel od tej mojej. Ja som skutočne bola viac odklonená, ako priklonená ku variante, že by som mala na svadbu pozývať celú moju rozkonárenú rodinu, s ktorou sme posledné roky v doslova nulovom kontakte a nemáme si de facto ani čo povedať. A keď vám vlastný otec vytkne, že on musel osobne odovzdávať svadobné oznámenie svojej dcéry, tak asi budete veľmi rýchlo v obraze, že vzťahy v našej rodine nie sú úplne s kostolným poriadkom. To, že to tak je, sem nepíšem, aby som sa s tým akože pochválila, alebo že by som na to chcela nejako upozorňovať. Spomínam to len preto, pretože som si celkom istá, že nie jedna z vás možno aj práve teraz rieši zoznam hostí a dilemu či pozvať toho či onoho. Dievky, svadba je váš deň a myslím si, že základom je, aby ste sa počas neho v prvom rade vy dvaja, o kom ten deň je cítili v pohode a boli šťastní a obklopení naozaj tými ľudmi, na ktorých vám záleží a ktorým záleží aj na vás.

Nenechajte sa zatlačiť do kúta a do situácie, ktorú skrátka nechcete. Nestojí to za to.

A ak sa má niekto uraziť či oduť, že na svadbu nebol pozvaný, tak pri všetkej úcte, to je starosť toho, kto sa oduje a nie vaša. Určite mi napíšte ako zoznam vašich hostí riešite vy, pozorujem to vo svojom „nevestovskom“ okolí naozaj často, každá rada sa zíde! 🙂

Počet našich hostí sa teda nekompromisne zúžil na cca 30 osôb a súčasťou našej svadby mala byť naša najbližšia rodina a priatelia, ktorých bolo viac, ako tých rodinných príslušníkov. A bolo to fajn! A možno sa niekto z mojej rodiny aj odul a možno nie, ale viete čo? Náš nulový kontakt pretrváva a tak skrátka naozaj nie je čo riešiť… Po dlhších úvahách, ale teda padlo rozhodnutie, že naša svadba bude v Bratislave, pretože väčšina hostí, ktorých sme plánovali pozývať žila práve v Bratislave rovnako ako my, takže to bolo najrozumnejšie.

S miestom svadby ide ruka v ruke jej termín. Zo začiatku sme si vraveli, že v lete by sme sa tomu radšej kvôli teplu vyhli. V hre tak ostala jar a skorá jeseň. No v kalendári sa písal marec a my sme nemali zariadené vôbec nič. Jar preto neprichádzala do úvahy, preto sme sa rozhodli pre skorú ešte letnú jeseň. Ale… iba do chvíle, kým som nezistila, že 23.august v roku 2014 pripadol na sobotu. Prečo mal byť tento dátum taký výnimočný?

Pretože to bol deň nášho tretieho výročia. A ja symboliku veľmi môžem, priam musím! ? Po rozhodnutí, že svadba bude v Bratislave 23.augusta 2014, tak ako miesto obradu pripadalo do úvahy len jediné miesto – Sad Janka Kráľa. Tam, kam sme 23. augusta v roku 2011 s Ľudkom prišli ako dvaja „singláči“ a odišli odtiaľ ruka v ruke, ako zaľúbenci. Ach! Zamilovala som sa do tohoto faktu a od tej chvíle som sa začala na svadbu tešiť ešte viac, ako dovtedy. Pretože takéto symbolické veci fakt milujem. A tieto do seba zapadali úplne najkrajšie a ja som sa práve vďaka nim úplne ponorila do svadobných príprav. Malo to byť dokonalé!

Veď čo krajšie som si mohla želať, ako stať sa ženou svojho muža presne po 3 rokoch na mieste, kde som od neho pod hviezdami dostala prvý vytúžený bozk?

V tom okamihu som ešte netušila, že tie hviezdy sa ku krásnej symbolike pridajú a ešte viac ju umocnia. Napríklad na obrúčkach, konkrétne v podobe nášho gravíru, o ktorom som vám už pred časom písala a tiež na fotostene a v skladbe nášho prvého tanca 🙂

Počas mája sme vybavovali aj formality okolo sobášu. Náš obrad mal byť civilný, hoc Ľudkovi sa páčila predstava svadby v kostole. No s našimi sviatosťami je to dosť bieda, jedine ja som to „dotiahla“ až po 1.sväté prijímanie. Tak isto nám to prišlo akési neúprimné, či ako to nazvať, že sa budeme cpať do kostola, len preto, že sa nám to páči, hoc reálne ku tomu nemáme vzťah. Chápete asi, ako to myslím. ? Takže naše kroky smerovali najskôr na mestský úrad, kam spadáme podľa trvalého bydliska. Tam sme vyplnili žiadosť o uzavretie manželstva a tiež tam som si vybavovala fakt, že po svadbe som mienila používať nové priezvisko bez -ová. Inak čo ty a „-ová“? 😉 Pekne tradične po slovensky, alebo si za „novodobý výmysel“ a si bez koncovky? 🙂

Prekvapivé bolo, keď nám povedali, že ak by sme chceli byť oddaní na našom úrade kam spadáme, tak by to v náš termín nebolo možné, lebo vtedy skrátka nebudú sobášiť. No my sme mali mať obrad v inej mestskej časti, takže sme si zároveň vybavovali aj delegáciu. Chvíľu som tŕpla, či nám v Petržalke nepovedia tiež, že v ten deň nesobášia, alebo že už majú plno…. Chvalabohu termín nebol nakoniec problém. Tak isto hladko prešiel náš plán mať sobáš mimo obradnú sieň. Také miesto do mojich romantických predstáv o obrade prosto nezapadalo a tiež som vám už v predošlom diely písala o symbolike miesta, ktoré sme si vybrali pre náš obrad. ? Síce úplne pôvodný plán bol mať obrad na jednom konkrétnom mieste, uprostred lúky. Pani matrikárka ma však posadila späť na zem, že to žiaľ nebude možné, pretože ľudia ani predmety spájajúce sa s obradom nesmú stáť na trávnatej ploche, ale na pevnom povrchu. ? ? Dodnes som tomu neporozumela, no nakoniec sme si povedali, že ok, veď v sade je niekoľko kruhových sedísk, tak si vyberieme jedno z nich a budeme mať vyriešené aj sedenie pre hostí! Už ostávalo len si ho vybrať a zaslať na úrad na schválenie a mohli sme plánovať ďalej. Nakoniec sme si vybrali to, ktoré bolo najbližšie ku kaplnke, ktorá v sade je, pretože to bolo praktické aj kvôli príchodu na miesto.

Parádne zapadalo do celého konceptu mojich predstáv- mať veci inak, ako je štandardné a keď som videla tieto inšpiračné fotky na Pintereste, tak som bola plná nadšenia z nášho miesta obradu. A okrem všetkého nám odpadla starosť o stoličky, čo teda nebola vôbec maličkosť. Hneď som videla na laviciach pokrytých jutovinou sedieť našich hostí, rozfúkavať ich s úsmevom na tvári bublifuk, kol-dokola za nimi upevnené giant balóny a všade navôkol panovať uvoľnenú atmosféru za sprievodu sláčikového kvarteta. Ach.. strašne som sa na to začínala tešiť! ?

Jednoznačne najstresujúcejšou položkou svadobného plánovania bol výber miesta našej svadobnej hostiny. Tá nemala byť klasickou hostinou, so všetkým, čo ku svadbe patrí, ale skôr takým rodinným posedením s trvaním do polnoci. V čase, kedy to prišlo na rad, to už v Bratislave vyzeralo dosť kriticky a nájsť miesto pre 30 ľudí, ktoré by vyhovovalo našim predstavám bol skrátka, na moje naivné prekvapenie problém. Nedokážem zrátať koľko mailov a telefonátov som pri tej príležitosti odoslala. Najudivujúce pre mňa bolo, že na niektoré emaily som nedostala odpoveď do dnešného dňa…??‍♀️ Podmienkami miesta, ktoré sme hľadali bolo, aby sa hostina dala zrealizovať aj v exteriéry. Mali sme v hlavách predstavu o pohodovom posedení v štýle garden party, pod stromami, s lampiónmi a balónmi. Popravde, úplne na začiatku sme sa namotali, a hlavne ja na predstavu o svadbe na lúke. Asi aj kvôli mojej milovanej symbolike…

Odkedy si pamätám, že som začala v živote evidovať, že existuje aj iná láska ako rodičovská, či taká tá rodinná a kamarátska, nosím v hlave takú romantickú predstavu.

Nie svadobnú, ale iba takú zo života, zaľúbenú, že bežím so svojou láskou po lúke s vysokou trávou. Len bežíme, priam sa vznášame z tej lásky až sa pri jednom kroku potkneme a do trávy spadneme, no smiech nás neprejde, práve naopak, smejeme sa ešte viac, bozkávame sa a je nám strašne fajn. No a táto predstava sa mi v hlave vynorila aj počas skupinového výletu, na ktorom sme boli ja a Ľudko v čase, kedy sme ešte netvorili pár. Bolo to v Pieninách a pri túre na Tri koruny, sme sa tam pristavili pri výhľade ponad jednu lúku, aby sme počkali na ostatných v skupine. Tá lúka bola presne, ako z tej mojej predstavy. Divoká a poprerastaná lúčnymi kvetmi. Aha, toto je ona:

Stála som vedľa neho a len sme sa dívali a vychutnávali si ten výhľad. Po pár minútach z úst môjho dnes už manžela, vyšli slová, ktoré si pamätám dodnes úplne presne: „Aká krásna lúka…. už len sa po nej rozbehnúť!“ Myslím, že už vtedy som sa do neho rachla, len som o tom ešte úplne nevedela, alebo som si to nedovolila priznať 🙂 No, ale síce by svadba na lúke bola naozaj nezabudnuteľná udalosť, predsa len tá realizácia bola nad naše sily a hlavne budget. 🙂

Nakoniec sa naša hostina konala v Hoteli BonBon v Petržalke, pri jazere Draždiak. Vonkajšie priestory vyhovovali našim predstavám. Trávniček so stromami, medzi ktoré sa povešajú lampióny a dokonca tam bolo aj to jazero, čo umocňovalo pohodovú atmosféru. A aj interiér sa nám páčil, ako záložný plán pre prípad zlého počasia bol fajn. Šlo o neveľkú miestnosť, ktorá mala dve steny presklenné, vďaka čomu bol priestor krásne presvetlený, mal šmrnc a celkovo zapadal do témy prírodnej výzdoby našej svadby. Taktiež nám v BonBone vyhoveli pri tvorbe menu, ktoré malo byť vo forme bufetu a súčasťou malo byť grilovanie, takže sme sa začínali naozaj tešiť. Výhodou bolo aj to, že sme si sálu nezajednávali vyslovene akože na svadbu, ale o začiatku som im to komunikovala ako „rodinné posedenie“. Pretože to v reále aj tak bolo, šlo o večeru v menšom kolektíve a o polnoci sme plánovali záver všetkého. Vďaka tomu, sme nakoniec neplatili žiaden prenájom za sálu ako takú, čo nášmu rozpočtu veľmi lichotilo. Takže bolo rozhodnuté! 🙂

Hodili by sa aj nejaké fotky, no žiaľ z plánovania som žiadne nenašla a keď som vám chcela pripojiť odkaz na web BonBonu, tak som zistila, že podľa všetkého hotel už nefunguje…… Čiže by to bolo asi aj zbytočné, sem fotky dávať, takže potom vo finále budú už priamo zo svadby. 🙂

Takže ďalší diel plánovania mojej svadby máme za sebou 🙂 Ak si ešte nečítala o tom, ako som si vyberala napríklad svadobné šaty, blog nájdeš tuto.

Nikol